Zuzana, 33 rokov, ileostomička

Ahojte ! Volám sa Zuzana, mám 33 rokov, pochádzam z Veľkého Krtíša a som čerstvá ileostomička. Dovoľte, aby som sa dnes podelila s mojím príbehom a ako som sa stala jedným z Vás.

Môj príbeh sa začal písať ešte v roku 2010, ako mladej babe, keď sa zrazu začali na mne prejavovať pre mňa vtedy ešte nepoznané, no nepríjemné príznaky ako sú vyčerpanosť, únava, chudnutie, hnačky, bolesti brucha. Každý sa o seba samozrejme bojíme a hneď si vytvárame svojím strachom predstavy len toho najhoršieho konca. Aj u mňa sa tak stalo, a strach zo všetkého, z lekárov a vyšetrení mi s ničím nepomáhali a tak som ticho trpela, až kým ma moji známy nevytiahli k doktorom. Lenže dnes a aj vtedy bolo a je naše zdravotníctvo bohužial niekde stále pozadu a nedostala som toľko pozornosti ako sa očakávalo a skončila som iba s výsledkom ,že anémia. Naďalej som však chradla a potom do toho vstúpila moja mamka, ktorá ma vzala ku svojej pani doktorke do Banskej Bystrici a tam sa začali diať zázraky! Okamžite som bola hospitalizovaná v žalostnom stave a po pár dňoch a plno vyšetrení mi bolo konečne diagnostikované to pravé – CHROHNOVA CHOROBA.

Touto chorobou trpí aj moja sestra, takže to nebol pre mňa taký šok, ale predsa som sa neradovala ani tak. Kolobeh liekov sa mohol začať a tým aj spojené komplikácie – lieky nefungovali,pretože zápal bol už veľký. Takže v roku 2014 som prešla svojou prvou operáciou – resekciou hrubého čreva. Bolo to pre mňa v 23 rokoch nepríjemné, zdĺhavé liečenie, po 2 mesiacoch ďalšia hospitalizácia pre žltačku, ale musela som isť ďalej a bojovať za lepší zajtrajšok. Nový kolobeh liečiv sa spustil opäť – biologiká ale zlyhávali, zahraničné štúdia moje telo prestalo akceptovať a nový zápal len pár mesiacov po operácii sa znova začal vytvárať a rástol. Skúšali sme rôzne lieky až kým raz môj doktor spomenul že už toho veľa nemáme na výber ale pokračovali sme v liečbe s nádejou. Ale nestalo sa tak. Musela som opustiť aj prácu, prešla som na invalidný dôchodok.

Pred necelými 2 rokmi som prišla náhle o svojeho ocina. Bolo to pre mňa veľmi ťažké, bojovala som sama zo sebou a aj s chorobou. Všetko sa to nahromadilo až som musela vyhľadať odbornú pomoc psychiatra. Musela som začať užívať antidepresíva a lieky na spanie aby som ukludnila myseľ a hlavne to telo, Chrohna. V tom období sme práve začali plánovať ešte aj svadbu – takže celý ten obrovský stres sa naozaj začal pripisovať na mojej chorobe a tu sa to všetko začína.

Len pár týždňov pred svadbou som cítila jemné pichanie v bruchu, nič hrozné. Kedže som mala hlavu plnú iných vecí a príprav, neriešila som až tak, čo bola chyba. Pár dní pred svadbou som to celé schytala – nechutenstvo, šialené bolesti brucha, zvracanie. Nočný urgent do nemocnice s infúziou mi pomohol iba na pár hodín, druhý krát ma už nechceli vziať a odporučili počkať do rána. S takými bolesťami nemysliteľné a tak s pomocou môjho gastroenterológa sme vycestovali na urgent do nemocnice v inom meste, kde ma ihneď hospitalizovali a sono prezradilo veľký počet zrastov a zúžením, zápalom. Pekné však? Svadba bola teda ohrozená, všetci sme boli vystrašení čo teraz, ale naštastie ma v piatok prepustili keď som sa cítila už lepšie a ja som už prišla len na hotové a v sobotu som plná modrín a schudnutá povedala svoje áno a pretancovala až do rána. 🙂

Po svadbe som okamžite kontaktovala svojeho doktora v Banskej Bystrici, ktorý mi oznámil, že bohužial už nieje žiadne iné východisko, ako vývod. Chápajte ma, ja celá veselá po svadbe a takáto facka ma posadilo s plačom poriadne na zadok. Nechcela som, nie a nie, veď ešte skúsme to a tamto..

Návšteva chirurga bolo dosť so stresom a neistotami a tak som 21.1. tento rok nastúpila do nemocnice s malou dušičkou ale obrovským strachom. Aby som uviedla na správnu mieru, bola mi vyvedená ileostómia a amputovaný konečník, ktorý bol plný fistúl.

Po zobudení som sa nedokázala pozrieť ale zvedavosť nepustila a ku podivu, bola som hneď spokojná s výsledkom. Síce sa operácia musela zmeniť z laparoskopie na veľký rez kvôli zrastom, mne osobne to nevadilo, len to viac pobolievalo.

Pán doktor mi urobil nádhernú stómiu a jazvu mám peknú tiež. Pár dní po operácii som sa už pomaličky prechádzala po chodbe a dokonce som mohla aj jesť a postupne prejsť na normálnu stravu a tak som po 8 dňoch mohla byť prepustená domov, kde som skutočne začala zisťovať čo všetko som doteraz nemohla a dnes? Môžem si dať jablko, banán, mrkvu! Všetko som predtým mala zakázané. Necítim žiadne bolesti, je to preč, síce budem doživotne brať liečbu ale to je maličkosť. Nebojím sa stále hľadať záchody keď niekam ideme. Cítim sa lepšie a som silnejšia 🙂 Teším sa na výlety a nové zážitky čo môžem do budúcna robiť !

Takže týmto by som sa chcela poďakovať za obrovskú trpezlivosť dr.Brunčák a perfektnú prácu dr.Miklo Banská Bystrica Roosveltova nemocnica, vlastne za záchranu života. Môjmu úžasnému milujúcemu manželovi, ktorý ako vždy bol pri mne nech sa deje čo sa deje, rodine a aj známym. Osobitne sa chcem poďakovať Facebook skupinke Kronika stomika za perfektnú prípravu a rady pred operáciou a hlavne Juliánovi Skvasikovi. Samozrejme ďakujem za priestor uverejniť svoj životný príbeh, takže sa netreba báť, sme bojovníci a niesme v tom nikdy sami. Všetkým prajem len to najlepšie.