Zuzka, 23 rokov, ileostomička

Volám sa Zuzka, mám 23 rokov a som ileostomička.

V poslednom ročníku na strednej škole som začala pociťovať bolesti brucha, ku ktorým sa pridávali ďalšie symptómy. Keďže bol v tomto období covid a vyučovanie sme mali dištančnou formou, nemusela som prežívať tieto trápenia medzi ľuďmi.

Postupne sa mi však symptómy výrazne zhoršovali a začal kolobeh pobytov v nemocniciach, kde som po prvýkrát počula názov môjho ochorenia : Ulcerózna kolitída. Začiatky pre mňa boli psychicky veľmi náročné. Zatiaľ, čo sa moji rovesníci pripravovali na vysoké školy, užívali si prázdniny, ja som len hľadela von z okna nemocničnej izby.

Nasledovalo skúšanie rôznych typov liečby, aby sa ochorenie dostalo do remisie, teda do stavu , kedy človek nepociťuje príznaky. Na pár mesiacov moje telo prijalo v poradí 2. biologickú liečbu, vďaka ktorej som sa znovu cítila dobre a vykonávala aktivity ako bežný človek. Liečba však po pár mesiacoch prestala účinkovať a ja som sa znovu ocitla v mojich začiatkoch.

Po ďalších neúspešných liečbach padlo veľké rozhodnutie, vyvedenie stómie, v mojom prípade vývod tenkého čreva, aby sa hrubé črevo mohlo liečiť. Stómia pre mňa nebol cudzí pojem, mala som o nej veľa naštudované z internetu. Najviac mi však pomohli videá od ľudí zo zahraničia, ktorí sa nebáli ukázať vrecko pred kamerou. Po vyvedení stómie som mala stále príznaky ochorenia a trávila čas len doma. Nevládala som si ani vymeniť vlastné vrecko. Všetko sa však zmenilo po druhej operácií, vyoperovaní celého hrubého čreva. Príznaky ochorenia vymizli a ja som konečne mohla zaspávať a zobúdzať sa bez bolestí.

V roku 2024 som po prvýkrát vycestovala so stómiou do Dubaja, neskôr do Turecka. Keďže sa za svoje vrecko nehanbím , neskrývam ho. Na pláži som sa stretla s rôznymi pohľadmi, no ja to vnímam tak, že mi to vrecko umožnilo žiť nový život. Som rada, že aj tu na Slovensku máme stomickú skupinu, v ktorej si vymieňame rôzne rady, povzbudzujeme sa. My stomici predsa musíme držať spolu.